Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky Správa slovenských jaskýň
Štátna ochrana prírody
SlovenskyEnglishDeutschMagyarulPolski

Slovenský kras

Jaskyne slovenského krasu - svetové prírodné dedičstvo

Pavel Bella – Mikuláš Rozložník

Predmetom Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva, prijatom členskými štátmi UNESCO na 17. generálnej konferencii 23. 11. 1972, je vyčleňovanie objektov a území unikátnych a významných z celosvetového hľadiska a zabezpečenie ich ochrany, udržiavania i prezentácie ako neoceniteľného a nenahraditeľného vlastníctva nielen určitého národa, ale celého ľudstva.

K 1. 1. 1998 bolo do zoznamu svetového dedičstva zahrnutých 552 objektov a území, z toho 418 kultúrnych, 114 prírodných a 20 zmiešaných pamiatok. Bilaterálny nominačný slovensko-maďarský projekt Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu sa odsúhlasil na zasadnutí Výboru svetového dedičstva v dňoch 4. – 9. 12. 1995 v Berlíne. Tým sa tieto jaskyne zaradili k svetoznámym prírodným i kultúrnym speleologickým lokalitám ako Národný park Mamutej jaskyne (najdlhší jaskynný systém na svete) a Národný park Carlsbadských jaskýň v USA, podzemný kaňon Škocjanskych jaskýň v Slovinsku, kultúrne pamiatky jaskyne Altamíra v Španielsku a jaskýň v doline Vézére (Lascaux a iné) vo Francúzsku.

Zapísanie kultúrnej alebo prírodnej pamiatky do zoznamu svetového dedičstva nielen zvýrazňuje jej samotnú existenciu, ale aj zaväzuje príslušný signatársky štát konvencie zabezpečiť jej primeranú ochranu a starostlivosť. Vo vzťahu k jaskyniam Slovenského krasu musia tejto skutočnosti a zámeru zodpovedať ďalšie činnosti odborných organizácií ochrany prírody a krajiny i dobrovoľných jaskyniarov a ochrancov prírody.

Krajina Slovenského krasu a jej ochrana

Slovenský a Aggtelekský kras je súvislým krasovým územím na území Slovenskej republiky a Maďarskej republiky, ktoré predstavuje typický stredoeurópsky planinový kras mierneho klimatického pásma, takmer so všetkými povrchovými a podzemnými krasovými javmi (škrapy, závrty, úvaly, slepé a poloslepé doliny, kaňony, tiesňavy, okrajové polia, jaskyne, priepasti, ponory, vyvieračky).

Slovenský kras v južnej časti geomorfologickej oblasti Slovenského rudohoria v okolí Rožňavy pozostáva zo Silickej planiny, Plešivskej planiny, Koniarskej planiny, planiny Dolný vrch, planiny Horný vrch, Zádielskej planiny a Jasovskej planiny, ako aj Jelšavského krasu. Najviac krasových javov sa viaže na druhohorné strednotriasové svetlé wettersteinské vápence silického príkrovu.

Planiny v nadmorskej výške 400–925 m sú rozčlenené hlbokými kaňonmi Slanej a Štítnika, ako aj Zádielskou a Hájskou tiesňavou. Turnianska kotlina oddeľuje planiny Horný a Dolný vrch. Strmé svahy planín majú vo vrchnej časti charakter kolmostenných brál. Na planinách sa najviac vyskytujú škrapy, závrty a závrtové polia. Priepasti sú miestami polohovo koncentrované a dosahujú neobyčajnú hustotu (na časti planiny Dolný vrch je sústredených 20 priepastí na 0,5 km2). V doteraz známych viac ako 700 jaskyniach a priepastiach sú zastúpené rôznorodé formy sintrovej výplne i ľadová výplň.

Charakteristický ráz krasovej krajiny určuje nielen reliéf a vlastnosti horninového podložia, ale aj osobité hydrologické pomery. Chýbajú povrchové vodné toky, zrážkové vody rýchlo presakujú do podzemia, kde sa koncentrujú do podzemných vodných tokov. Okrajové povrchové toky sa končia v ponoroch. Koróznou a eróznou činnosťou vody sa tvoria jaskynné priestory. Slovenský kras sa vyznačuje významnými zásobami podzemných vôd. Územie odvodňujú alochtónne toky Slaná, Štítnik a Bodva, do ktorých sa vlievajú krasové autochtónne toky.

Územie Slovenského krasu sa nachádza na rozhraní oceánskeho a kontinentálneho typu podnebia. Jeho prevažná časť patrí do mierne teplej a mierne vlhkej klimatickej oblasti s chladnou zimou. V depresných formách terénu dochádza ku klimatickej a vegetačnej inverzii. 

Reliéf má dôležitú krajinotvornú funkciu. Jeho členité tvary spôsobujú značnú diferenciáciu prírodných zložiek a ekosystémov. Svojrázne prírodné podmienky územia sa prejavili aj v rozmanitosti rastlinstva a živočíšstva.

Z floristického hľadiska ide o najbohatší okres panónskej flóry. Nachádzajú sa tu xerotermné druhy, kalcifyty, horské dealpínske a prealpínske druhy zachované v inverzných polohách, ďalej významné endemické, subendemické a reliktné druhy. Z dôležitých taxónov je zastúpená rumenica turnianska (Onosma tornense), chudôbka Klášterského (Draba klasterskyi), feruľa Sadlerova (Ferula sadlerana), kozinec mechúrikatý belavý (Astragalus vesicarius subsp. albidus), škumpa vlasatá (Cotinus coggyria), kandík psí (Erythronium dens-canis), poniklec veľkokvetý (Pulsatilla grandis), včelník rakúsky (Dracocephalum austriacum), hrachor panónsky (Lathyrus pannonicus subsp. collinus), kosatec trávolistý (Iris graminea) a kosatec bezlistý (Iris aphylla subsp. hungarica).

Živočíšstvo, najmä jeho nižšie skupiny, vytvára prevažne zoocenózy stepného a lesostepného pásma. Tieto xerotermné zoocenózy sa miestami veľmi kontrastne prelínajú s horskými prvkami. Známe sú viaceré endemické druhy, z ktorých mnohé sú typické pre jaskynné priestory. Skupiny motýľov, rovnokrídlovcov a chrobákov sa vyznačujú veľkým podielom južných teplomilných prvkov. Xerotermný charakter krasovej oblasti zvýrazňujú aj plazy. Viaceré druhy stavovcov tu dosahujú hranice areálov svojho geografického rozšírenia.

Väčšina územia Slovenského krasu bola v roku 1973 vyhlásená za chránenú krajinnú oblasť. Jej rozloha je 361,66 km2. Od roku 1977 je zaradená do medzinárodnej siete biosférických rezervácií v rámci programu MAB. Súčasťou chránenej krajinnej oblasti je 10 národných prírodných rezervácií, 6 prírodných rezervácií a 16 národných prírodných pamiatok.

Najvýznamnejšie podzemné krasové javy

Domica - Čertova diera


Domica. Nachádza sa na juhozápadnom okraji Silickej planiny, 10 km juhovýchodne od Plešivca, v blízkosti štátnej hranice s Maďarskou republikou. Vchod je v nadmorskej výške 339 m. Územie nad jaskyňou tvorí Národná prírodná rezervácia Domické škrapy.

Jaskyňa je vytvorená v strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch koróziou a eróziou podzemných tokov Styxu a Domického potoka v troch vývojových úrovniach. Dosahuje dĺžku 5080 m. Dominujú horizontálne oválne chodby so stropnými korytami. Z bohatej sintrovej výplne sú typické štíty a bubny, kaskádové jazierka, cibuľovité stalaktity a pagodovité stalagmity. Nálezisko kostí jaskynného medveďa (Ursus spelaeus).

Najvýznamnejšie jaskynné nálezisko bukovohorskej kultúry z neolitu (4000 rokov pred n. l.). Na viacerých miestach sa našli kolové jamy obytných objektov a ohniská. Rôznorodé nálezy poukazujú na výrobu keramiky a tkanín v jaskyni. Hladidlá, šidlá, šípy, hrebeň, udica a iné predmety reprezentujú vrchol neolitického opracúvania kostí. Zadné časti jaskyne boli pravdepodobne kultovými miestami, kde sa zachovali kresby uhľom. Unikátny je nález hrotu oštepu zo starej doby kamennej (szeletién) spred 35 000 rokov

Stará Domica bola známa oddávna. Pokračovanie jaskynných priestorov objavil J. Majko v roku 1926. Jaskyňa je sprístupnená od roku 1932, vrátane podzemnej plavby. V súčasnosti prevádzkované sprístupnené časti merajú 1315 m, z toho plavba 140 m.

Sprístupnené jaskyne - Domica


Čertova diera. Najzápadnejšia časť jaskynného systému, neďaleko okrajových ponorných závrtov. Od vchodu v nadmorskej výške 375 m podzemné priestory klesajú k podzemnému riečisku Styxu. Zo sintrovej výplne upútajú najmä palicovité stalagmity. Ľahko prístupné vstupné časti jaskyne sú známe oddávna. L. Bartolomeides písal o jaskyni už v roku 1801.

Spojenie Domice s Čertovou dierou dokázal J. Majko v roku 1929. Tvoria jednotný genetický celok s jaskyňou Baradla v Maďarskej republike v celkovej dĺžke asi 25 km. V slovenskej časti jaskynného systému sa zistilo 16 druhov netopierov. Dominantný je podkovár južný (Rhinolophus euryale), ktorý vytvára najpočetnejšiu kolóniu na Slovensku.

Silicko - Gombasecký jaskynný systém

Gombasecká jaskyňa. Nachádza sa na západnom úpätí Silickej planiny v kaňone Slanej medzi Rožňavou a Plešivcom. Vchod je v nadmorskej výške 250 m.

Vytvorená je v strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch koróziou a eróziou Čierneho potoka a jeho prítokov v dvoch vývojových úrovniach. Dĺžka výverovej jaskyne je 1525 m. Vyniká unikátnymi tenkými sintrovými brčkami, ktoré dosahujú dĺžku až 3 m. Vyskytujú sa aj iné formy stalaktitov, stalagmity, rôzne sintrové náteky a kôry. Spodnými časťami jaskyne preteká Čierny potok, ktorý vystupuje na povrch Čiernou vyvieračkou pod vchodom do jaskyne. Čierny potok priteká zo Silickej ľadnice. Obe jaskyne oddeľuje doteraz neznámy úsek podzemných priestorov.

Sprístupnené jaskyne - Gombasecká jaskyňa

Silická ľadnica. Nachádza sa na Silickej planine, 2 km západne od obce Silica. Ústie vstupnej korózno-rútivej priepasti je v nadmorskej výške 503 m. Dolné prevažne horizontálne časti vytvoril podzemný tok Čierneho potoka. Jaskyňa je dlhá 1100 m a hlboká 110 m. Horná priepasťovitá časť je zaľadnená v dôsledku zarútenia prechodu do dolných častí, čím sa vytvoril uzavretý depresný priestor s kumuláciou studeného vzduchu. Následkom je i inverzia flóry a fauny. Najnižšie situovaná klasická ľadová jaskyňa mierneho klimatického pásma.

Pred zaľadnením jaskyňa bola viackrát osídlená. Archeologické nálezy sa datujú do neolitu, doby bronzovej a laténskej. Nájdené uhlíky z ohnísk poukazujú na možné mladopaleolitické osídlenie. Nákres jaskyne J. Buchholtza je z roku 1719. Zásluhou M. Bela sa jaskyňa spomína už v opise Turnianskej stolice z roku 1744.

Silická ľadnica

Krásnohorská jaskyňa

Výverová jaskyňa s podzemným vodným tokom na severnom úpätí Silickej planiny pri obci Krásnohorská Dlhá Lúka. Objavili ju rožňavskí jaskyniari vedení Š. Rodom v roku 1964, ktorí prenikli do podzemia cez vyvieračku Buzgó. Dosahuje dĺžku 1100 m. V podzemí dominuje stalagmit vysoký 32,7 m s priemerom základne 12 m. Z ostatných foriem sintrovej výplne sú pozoruhodné pizolity rôznorodých tvarov a jaskynné perly. V zadných častiach jaskyne sú rozsiahle vodné sifóny.

Iné sprístupnené jaskyne


Hrušovská jaskyňa

Situovaná na východnom úpätí Silickej planiny pri obci Hrušov. Do podzemia prenikli cez inaktívnu chodbu vyvieračky Eveteš R. Boroš a T. Lazár v roku 1978. Výverová jaskyňa pozostáva z troch vývojových úrovní. Dosahuje dĺžku 780 m. Unikátne sú excentrické sintrové formy, helilktity, monokryštály a drúzy kryštálov kalcitu, ako aj z podlahy vyrastajúci sintrový štít. Zastúpené sú aj iné formy sintrovej výplne. Na podzemnom toku sú pereje a vodopády.

Hrušovská jaskyňa

Jaskyňa Skalistého potoka - Kunia priepasť

Jaskyňa Skalistého potoka. Nachádza sa na južnom úpätí Jasovskej planiny neďaleko obce Háj. Prvé podzemné priestory pozdĺž povodňového výveru podzemných vôd sa odkryli v roku 1968. Rozsiahle priestory pozdĺž podzemného toku so sústavou vodných sifónov a jazier, ako aj vzostupnú jaskynnú vetvu s prejami a vodopádmi postupne objavili speleopotápači vedení Z. Hochmuthom od roku 1986. Jaskyňa dosahuje dĺžku 3833 m a vertikálne prevýšenie 289 m.

Jaskyňa Skalistého potoka

Kunia priepasť. Situovaná na južnom okraji Jasovskej planiny. Dosahuje dĺžku 813 m a hĺbku 203 m. Priepasť objavil G. Stibrányi st. v roku 1947, do hĺbky prenikli košickí jaskyniari v roku 1986. Systém priepastí ústi na horizontálnu chodbu s podzemným tokom. Jeho vody prenikajú cez neznáme priestory do Skalistého potoka. Zo sintrovej výplne upútajú brčká, kaskádové hrádze, jazerné leknovité tvary.

Kunia priepasť

Drienovská jaskyňa

Situovaná na južnom okraji Jasovskej planiny v prírodnej rezervácii Palanta, severne od obce Drienovec. Výverová jaskyňa vytvorená v troch vývojových úrovniach. Podzemný tok preteká dolnými časťami. Dĺžka jaskyne je 1348 m. Pozoruhodný je výskyt kôr kryštalického sadrovca a drúz kalcitu s kryštálmi veľkými 9–12 cm, ojedinele až 15 cm. Zaujímavými formami sintrovej výplne sú aj pizolitové, koralovité a kríčkovité útvary pôvodne vytvorené z priezračného aragonitu, miestami rekryštalizovaného na kalcit. Významný úkryt netopierov. Jaskyňu údajne objavili v druhej polovici 19. storočia. Archeologické nálezy sú z neolitu (bukovohorská kultúra) a doby bronzovej (pilinská kultúra).

Drienovská jaskyňa


Jasovská jaskyňa

Nachádza sa v Medzevskej pahorkatine na východnom okraji Jasovskej planiny pri obci Jasov. Leží v Národnej prírodnej rezervácii Jasovské dubiny. Vchod je v nadmorskej výške 257 m.

Vytvorená je v strednotriasových sivých gutensteinských vápencoch a svetlých steinalmských vápencoch a dolomitoch bývalým ponorným tokom Bodvy v piatich vývojových úrovniach. Najnižšia úroveň vykazuje znaky korózie pomaly prúdiacich až stagnujúcich podzemných vôd. Dosahuje dĺžku 2122 m a vertikálne rozpätie 55 m. Z rôznych tvarov riečnej modelácie sú najvýraznejšie stropné korytá. Bohatú sintrovú výplň zastupujú pagodovité stalagmity, stalagnáty, štíty, bubny, brčká a iné formy. Nálezisko kostí jaskynného medveďa (Ursus spelaeus) a jaskynnej hyeny (Crocuta spelaea). V jaskyni sa zistilo 19 druhov netopierov. Patrí medzi najvýznamnejšie zimoviská podkovárov veľkých (Rhinolophus ferrumequinum) na Slovensku.

Osídlenie jaskýň Jasovskej skaly sa datuje do neolitu (bukovohorská kultúra), doby bronzovej, halštatskej a rímskej. Ojedinelé archeologické nálezy poukazujú aj na možné krátkodobé paleolitické osídlenie.

Jaskyňu pravdepodobne objavil niektorý z mníchov neďalekého premonštrátskeho kláštora. O jej existencii sa vedelo už začiatkom 13. storočia. Najstarší nápis je z roku 1452. Jaskyňu sprístupnili už v roku 1846. Po úpravách sa pre širšiu verejnosť otvorila opäť v roku 1924. Sprístupnená je v dĺžke 550 m. Od roku 1995 sa v jaskyni vykonávajú ozdravovacie speleoklimatické pobyty.

Sprístupnené jaskyne - Jasovská jaskyňa


Významné typy priepastí

Diviačia priepasť. Nachádza sa v juhovýchodnej časti Plešivskej planiny. Vytvorená je koróziou presakujúcich atmosférických vôd. Predstavuje sústavu puklinových priepasťovitých dómov s bohatou a rozmanitou sintrovou výplňou. Na starších sintrových nátekoch vyrastajú kríčkovité a kostrovité trsy kalcitu. Na dne niektorých dómov sú plytké jazerá s leknovými sintrovými kôrami a jaskynnými perlami. Priepasť dosahuje hĺbku 123 m. Nález čiastočne zasintrovanej kostry diviaka (Sus scrofa) je z hĺbky 75 m. Otvor priepasti bol známy oddávna, hlbšie časti objavil M. Erdös v roku 1964.

Diviačia priepasť

Zvonivá jama. Korózno-rútivá priepasť v strednej časti Plešivskej planiny hlboká 101 m.. Ústi do podzemného dómu s priľahlými horizontálnymi chodbami dlhými 220 m. Pagodovité stalagmity sú vysoké vyše 10 m, najvyšší až 26 m. Otvor priepasti bol známy oddávna. Prvé zostupy sa datujú do rokov 1875 a 1882. Jej prvý odborný opis pochádza z roku 1925.

Zvonivá jama

Obrovská priepasť. Nachádza sa na planine Dolný vrch nad obcou Jablonov nad Turnou. Korózno-rútivý šachtovitý podzemný priestor dosahuje hĺbku 100 m. Prvý zostup do priepasti uskutočnili maďarskí jaskyniari v roku 1959.

Obrovská priepasť

Snežná diera. Situovaná na planine Horný vrch v Národnej prírodnej rezervácii Havrania skala, západnej od hornej časti Zádielskej tiesňavy. Rozsadlinovo-korózna, gravitačne rozšírená podzemná puklina má dĺžku asi 100 m a hĺbku 25 m. Na konci sú menšie náteky trvalej ľadovej výplne.

Snežná diera


Ochtinská aragonitová jaskyňa

Nachádza sa v Ochtinskom kryptokrase v Revúckej vrchovine, v masíve Hrádku medzi Jelšavou a Štítnikom. Unikátny prírodný jav podzemného krasu, ktorý púta pozornosť bohatosťou a rôznorodosťou aragonitovej výplne i svojráznou genézou jaskynných priestorov.

Jaskyňa je vytvorená v šošovke prvohorných kryštalických vápencov (spodný devón, prípadne vrchný silúr) v devónskych fylitoch. Časť vápencov bola koncom druhohôr hydrotermálne premenená na ankerity a siderity. Presakujúce atmosférické vody pozdĺž tektonických porúch spôsobili ich zvetrávanie a vznik okrov. Rudná mineralizácia okolitých hornín (hlavne pyrit) pravdepodobne ovplyvnila ich chemizmus a agresivitu. Prvotné podzemné priestory boli zaplavené, nepravidelné výklenky a kupoly vznikli konvekciou vody. Poklesom hladiny stagnujúcich vôd zodpovedajú ploché zarovnané stropy a úrovňové zárezy na stenách. Dĺžka jaskyne je 300 m.

Bohatá aragonitová výplň vznikla za špecifických hydrochemických a klimatických pomerov v uzavretých podzemných priestoroch. Vyskytuje sa v obličkovitej, ihlicovitej a špirálovitej forme. Aragonit sa tvorí aj v súčasnosti.

Jaskyňu náhodne objavili M. Cangár a J. Prošek v roku 1954 pri razení geologickej prieskumnej štôlne Kapusta. Pre verejnosť je od roku 1972 sprístupnených je 230 m.

Sprístupnené jaskyne - Ochtinská aragonitová jaskyňa

Aktuality

Deň detí pri Gombaseckej jaskyni

Ako sa už pomaly stáva tradíciou, pripravujeme pre deti pri príležitosti Medzinárodného dňa detí zaujímavý program organizovaný pracovníkmi Gombaseckej jaskyne v termíne 1. až 2. júna 2016. Presnejší popis nájdete ďalej. Tešíme sa na Vašu návštevu.

Plavba v Domici v prevádzke

Podzemná plavba v jaskyni Domica je vďaka priaznivým prírodným pomerom opäť v prevádzke. Tešíme sa na Vašu návštevu tejto výnimočnej lokality.

Partner

Správa jeskyní České republikyHabakuky